Minerva

Momentálne sa nachádzam v životnom období, kedy mám viac času ako obvykle. Iróniou je, že ma toto obdobie zastihlo počas posledného roka vysokoškolského štúdia. Podľa všeobecných predpokladov by som nemala vedieť, kde mi hlava stojí, mala by som od rána do večera striedať prednášky, písanie diplomovky a učenie sa zo skrípt. Všeobecné predpoklady však nepočítajú s výsostným odmietaním môjho organizmu robiť čokoľvek skôr ako je nutné. Áno, lenivosť sa dá nazvať všelijako.

Hľadám si prácu. Teda, zatiaľ brigádu. Na konci novembra mi totiž končí zmluva s organizáciu, v ktorej som pôsobila viac ako rok a pol a keďže ani samotná organizácia nevie, čo s ňou bude, zmluvy sa nepredlžujú. Mám z minulých mesiacov čo-to nadrobené a tak si môžem v pomernom pokoji hľadať niečo iné. A pomerne pokojne sa to teda aj snažím brať. Aspoň zatiaľ. Aj keď čas je neúprosný a na desiatky odoslaných mailov pripadá zhruba jedna odpoveď. Samozrejme zamietavá. Avšak nevzdávam sa. Akoby som sa aj mohla.

Všetci okolo mňa pracujú, a tak sa mi v poslednom čase stáva, že čas od času ostanem na internátnej izbe sama. A vtedy, keď sa na chvíľu zastavím, keď ma neobklopí nič iné len ticho, vtedy prichádza čas na myšlienky. Ako to už býva, všelijaké. Pri posielaní toho množstva životopisov som sa teda dostala až k úvahe, akí sú asi ostatní ľudia, ktorí prácu, o ktorú sa uchádzam aj ja, dostanú. Pohrávala som sa ňou niekoľko minút až som prišla na to, že je to zbytočné. Porovnávať sa má zmysel iba sama so sebou. S mojim ja, ktorým som bola v minulosti. Povedzme rok alebo dva dozadu.

Až toľko sa toho nezmenilo. Samozrejme, zažila som niekoľko krásnych a niekoľko smutných udalostí, miešali sa vzostupy, pády, stretnutia a rozchody, smiech striedali slzy. Avšak to najpodstatnejšie, na čo som prišla bolo, že som spokojnejšia sama so sebou. Nenazvala by som to sebavedomejšia. Stále mám napríklad pred tým, ako idem prezentovať, nepríjemný pocit v žalúdku, trasie sa mi hlas a pri každom zložitejšom slove sa zakokcem. Môj väčší pokoj sa však preukazuje pri bežných, každodenných veciach. Zistila som, že už nechodím s hlavou neustále sklonenou. Pozerám na ľudí, zaujímajú ma, opätujem náhodný úsmev. Alebo napríklad telefonovanie. Nemám ho rada. Nemám rada ten pocit, keď je všetka pozornosť upriamovaná na môj hlas a ja sa musím snažiť do pár viet čo najrýchlejšie zhrnúť, čo vlastne chcem. Avšak dnes, aj napriek tomu, že to nerobím s radosťou, neodkladám telefonáty na ďalší a ďalší deň. Dám si pripomienku, tá zazvoní, ja si v duchu zopakujem, čo chcem povedať a proste vytočím číslo. Neodpovedám cudzím ľuďom na ulici, ktorí sa ma niečo opýtajú, jednoslovne, len aby som čo najrýchlejšie ukončila rozhovor. Práve naopak. Teší ma, keď sa s niekým normálnym porozprávam. Ľudia by sa o seba mali zaujímať.

A čo je najväčším dôkazom toho, že som sa za posledné dva roky niekam posunula? Nachádzam radosti života v tých najbežnejších veciach. V jednoduchých. V slnku, v smiechu, v mamičke prihovárajúcej sa svojmu bábätku, momentálne v pestro sfarbených listoch. Občas sa prichytím ako sa usmievam do Slnka. Potom sa zarazím. A robím to ďalej. A som aspoň na chvíľu šťastná len z toho okamihu. Užívam si tieto momenty. Sú totiž situácie, dni či týždne, keď má človek chuť všetko vzdať, nič nedáva zmysel a život vyzerá tak trochu bezútešne. Pozná ich každý z nás. O to viac si cením aj ten najbežnejší deň, v ktorom ma niekto alebo niečo potešilo.

Dni prejdú rýchlo, opäť sa dostanem do kolotoča povinností. Aspoň v to verím. Verím však aj v to, že aj v ten najrušnejší deň si nájdem pred spaním chvíľu času poďakovať svetu, Bohu či vyššej moci, že nám dáva možnosť nájsť šťastie aj v jednoduchosti. Stačí otvoriť oči.